Pred pandémiou:

V 5. storočí pred n.l. vznikli v údolí riek Burnaya a Svetlaya prvé stále osídlenia v oblasti. Ich obyvatelia boli zmesou skýtov a kočovných nomádov. Prvé slovanské osídlenia, z ktorých neskôr vznikol černaruský národ, vznikli pozdĺž delty rieky Burnaya a na pobreží terajšej Černarusi onedlho po roku 965, ked Kyjevská Rus porazila Khazarský Khanát a do oblasti dorazili slovanskí osadníci.

V 12. storočí dominovalo v oblasti vojovdstvo Vojovdu Kozlova, ktorý úspešne odrážal nájazdy nomádov z východu. Kozubovo vojvodstvo je považované za prvý štátny útvar na území Černarusi. No o skutočnej Černarusi sa dá hovoriť až keď v 13. storočí Taras Kozub zjednotil rôzne slovanské vojvodstvá v oblasti a úspešne odrážal mongolské nájazdy. Pokračovali v tom aj jeho potomkovia a kvôli nájazdom mongolov do oblasti Ruska sa tak Černarus stala malou slovanskou enklávou obklopenou nomádmi, čím si vytvorila unikátnu národnú identitu – odlišnú od tej ruskej, no stále velmi podobnej.

Kozubova dynastia vládla do roku 1470, kedy Černarus obsadila Osmanská ríša. Napriek vplyvu islamského impréria si černaruský národ zachoval svoju identitu, no v kolektívnej pamäti národa sa na toto obdobie spomína ako na čas represií, národného a náboženského útlaku, a protiosmanských povstaní. Pre mnohých je toto obdobie stále „ranou na duši černaruského národa“ a napriek času ktorý od vtedy už uplynul sú černarusko-turecké vzťahy stále zaťažené týmto obdobím.

V roku 1810 po porážke osmanských vojsk v oblasti sa Černarus dobrovoľne pripojila k Ruskému impériu. Od tejto doby sa datuje značný ruský vplyv na kultúru a národnú identitu Černruska. Počas Krymskej vojny (1853-1856) sa aj Černarus stala dejiskom bojov, keď sa z Jeleních Ostrovov patriacich Osmanskej ríši vylodili v oblasti dnešného Miroslavlu britské a osmanské vojská v rámci Kaukazských operácií. Po niekoľkých týždňoch ale boli odrazený černaruskými jednotkami cárskej armády.

V roku 1917 Ruské impérium skolabovalo. Počas občianskej vojny došlo aj v Černarusi k stretom medzi bolševikmi a bielogvardejcami, pričom Černarus bola súčasťou bielogvardejskej republiky „Južné Rusko“ až do jej konca v roku 1920. Po víťazstve sovietov sa z Černarusi stala jedna z autonómnych republík sovietskeho zväzu – Černaruská sovietska socialistická republika (ČSSR).

Počas 2. svetovej vojny bola Černarus ušetrená vpádu nemeckých vojsk, no front na Kaukaze nebol daleko. Mnoho mužov z Černarusi padlo v bojoch na tomto či iných frontoch 2. svetovej vojny. Civilné obyvateľstvo bolo zase vystavené náletom nemeckého letectva, najmä v rokoch 1942 a začiatkom 1943. Po druhej svetovej vojne pokračovali procesy industrializácie a kolektivizácie v Černarusku, čo na jednej strane malo nesporný prínos pre rozvoj priemyslu v oblasti, no na druhej strane násilné kolektivizácie a štátom riadený prílev ruských imigrantov prispeli k nárastu proti-ruského sentimentu černaruského obyvateľstva, najmä keď počas občianskej vojny bola táto oblasť skôr baštou bielogvardejcov než bolševikov. No značná časť populácie, ktorá si túto dobu nepamätala kolaborovala so sovietskym režimom – či už z ideologického hladiska, alebo čistého prospechárstva. Narastajúci počet ruských imigrantov, indoktrinovaní černarusi sovietskym systémom a na druhej strane narastajúca nevraživosť velkej časti černaruskej populácie boli prvé iskry konfliktu, ktorý sa v oblasti objavil v 90. rokoch.

Po rozpade ZSSR získala Černaruská republika 1.decembra v roku 1991 nezávislosť. Po získaní nezávislosti sa začala Černarus orientovať viac na západ, no vzťahy z Ruskom udržovala na priateľskej úrovni. Na protest proti pro-západnému vládnemu smerovaniu krajiny vzniká v Černarusi politická frakcia známa ako ČDKZ. Pôvodne hnutie zastupujúce záujmy baníkov a robotníkov sa pretransformovalo v 90. rokoch na komunistickú politickú frakciu snažiacu sa o pripojenie Černarusi k Rusku. Počas rokov si našli vysokú podporu najmä medzi ruskou minoritou na severe Černarusi, ktorá sa v novej republike cítila ako obyvateľstvo 2. kategórie. Po niekoľkých incidentoch v priebehu rokov 2000-2006 (najmä s nacionalistickými ozbrojencami) začali vznikať v severných porvinciách Černarusi ozbrojené skupiny ČDKZ, tzv. „sotnye“ - obranné milície. V priebehu rokov 2007 a 2008 sa vyskytlo niekoľko incidentov medzi milíciami ČDKZ a černaruskými jednotkami, až v roku 2009 prepukla občianska vojna.

Na jeseň roku 2009 ČDKZ spustila koordinovanú operáciu proti vládnym jednotkám a podarilo sa im obsadiť veľké časti územia, najmä celú provinciu Južné Zagorie (kde sa jednotky CDF držali v obkľúčení v časti Černogorsku a v oblasti Zelenogorsku do príchodu posíl). V Černogorsku sa ozbrojencom z ČDKZ podarilo zajať premiéra Alexandra Baranova spolu s niekoľkými ďalšími členmi kabinetu. 3.10. ich ozbrojenci všetkých popravili.

Vďaka príchodu amerických jednotiek sa podarilo oslobodiť niekoľko kľúčových oblastí v Černarusi a ozbrojenci ČDKZ boli na ústupe. Boli objavené masové hroby v lesoch severne od Černogorsku, čo len prilialo olej do už tak vážnej situácie. Prakticky okamžite začali byť hlásené odvetné útoky v oblastiach pod kontrolou ČDKZ proti civilnému ruskému obyvateľstvu, pravdepodobne páchané ozbrojencami z radov sympatizantov NAPA. Situáciu vyostrovali aj správy že na rusko-černaruskej hranici sa začínali koncentrovať ruské jednotky. Práve v období keď jednotky CDF a USMC oslobodili značné časti územia a prakticky prešli na proti-partizánske operácie, tak 16.10. explodovala na Červenom námestí v Moskve bomba – podľa Ruska išlo o útok NAPA. Černaruská vláda zo strachu z vojenskej intervencie Ruska žiadala o medzinárodné vyšetrenie incidentu a záruky na zadržanie ruskej invázie, no ruské jednotky boli na černaruskom území videné prakticky o niekoľko hodín po teroristickom útoku v Moskve – bez oficiálneho stanoviska Ruska. USMC aj CDF sa začalo sťahovať z oslobodeného územia zo strachu z eskalácie konfliktu s Ruskom. Niekoľko jednotiek CDF sa ale do potýčky s ruskými jednotkami dostalo. 20.10. vydali ruské úrady stanovisko o „chybnej logistickej koordinácii nižších veliteľov ruských vojsk“ a ruské jednotky sa z oblasti do niekoľko dní stiahli. Americké a černaruské jednotky sa rýchlo vrátili do oblasti a pokračovali v protipartizánksych operáciach proti posledným zvyškom tvrdej línie ozbrojencov. Černaruská vláda si predvolala ruského veľvyslanca, no obe krajiny sa zhodli v tom že išlo o nešťastnú chybu vo veľmi vypätej situácii. Najmä po tom ako rusi vydali stanovisko že podozrenia vedúce k NAPA pre teroristický útok na červenom námestí sa ukázali ako mylné.

Po stiahnutí ruských vojsk už ČDKZ nedokázalo výraznejšie oponovať americkočernaruským silám a ich aktivity postupne utíchli na sporadické partizánske akcie. Vojenská prítomnosť v oblastiach severnej Černarusi ostala ale stále vysoká do roku 2011, kedy sa z oblasti stiahli bojové jednotky západných armád a v Černarusi zostali operovať už iba jednotky poskytujúce výcvik a podporu pre sily CDF, ktoré po udalostiach z roku 2009 začali prechádzať modernizáciou. Mnohé jednotky CDF ktoré absolvovali takýto výcvik boli neskôr v roku 2012 nasadené počas bojov v Takistane.

Porážkou ČDKZ sa situácia v krajine mierne stabilizovala, no národnostné napätie bolo možno ešte väčšie ako pred občianskou vojnou – staré krivdy sa spojili s novými. NAPA získala na popularite, a stala sa najsilnejšou opozičnou stranou. Zvyšky ČDKZ občas dali o sebe vedieť menšími útokmi, no už neboli považovaní za takú hrozbu ako pred rokom 2009. Mnohí bývalí velitelia boli počas rokov zadržaní a odsúdení za svoje zločiny počas občianskej vojny. Potom dorazil vírus VEGA-7.

Pandémia: - Zagoria

S nástupom pandémie začala byť situácia v Černarusi veľmi rýchlo chaotická. Vysoký počet nakazených zaťažoval zdravotný systém, začínali nepokoje v karanténnych oblastiach v ktorých nebolo dostatočné zásobovanie, a mnohé armádne jednotky museli byť povolané na zabezpečenie situácie.

Situácia sa rýchlo zhoršovala. Počet infikovaných neustále rástol, karanténne oblasti sa nedarilo strážiť a nákaza sa napriek snahe šírila dalej. Spoločnosť začala postupne kolabovať. Začalo dochádzať k výpadkom elektrickej energie a na mnohých miestach prestal fungovať systém zásobovania vodou. Internet a mobilné telefóny začínali postupne prestávať fungovať. Rabovanie a nárast násilia sa stal štandardom. Už sa hovorilo otvorene o apokalypse. Tie vládne jednotky, ktoré neboli povolané na pomoc s evakuáciou zdravých ludí do evakuačných táborov často dezertovali, či už zo strachu o vlastné rodiny no i z dôvodu kolapsu zásobovania frontu na oboch stranách.

Začiatok roku 2015 je považovaný za koniec starej spoločnosti v oblasti Černarusi a jeho okolia. Černaruská vláda skolabovala a Černaruská republika ako taká prestala existovať. Niektorí vládny predstavitelia a zvyšky černaruských inštitúcii prežili v rôznych evakuačných oblastiach, z ktorých sa prakticky stali nové osídlenia vo svete po pandémii, no už sa nedalo v tomto období hovoriť o fungujúcom štáte, či jeho inštitúciách. Bývalá Černarus bola v roku 2015 krajinou plnou infikovaných s niekoľkými väčšími a menšími nezávislými osídleniami preživších, skupinami kočovných preživších, bandami zločincov potulujúcimi sa po lesoch a mnohých psychopatov a fanatikov pre ktorých sa svet bez zákonov stal rajom. Tak ako ale aj inde vo svete, koniec civilizácie to nebol.

Na vojenskej základni „Vlčí vrch“, dobre zásobenej a dobre bránitelnej velkej základni uprostred západnej Černarusi sa v priebehu roku 2015 usadila skupina vojakov CDF, ktorí sa niekoľko mesiacov pohybovali bez rozkazov po krajine. Ich veliteľ, výsadkár plukovník Karel Svoboda postupom času nadviazal kontakty s inými osadami preživších, ktorým poskytoval ochranu pred lúpežníkmi či rôznymi fanatkmi s cieľom a víziou obnovy Černaruskej Republiky. Neišlo to vždy hladko, a vznikali občas medzi vojakmi CDF a inými osadami konflikty ohľadom dodávok potravín a naopak spory o neschopnosti chrániť civilistov. Nepodarilo sa úplne vymiesť lúpežníkov či rôznych fanatikov, no aj obmedzená prítomnosť CDF z Vlčej Hory dodávala nádej osadám v okolí. Stále to však bol len zlomok územia Černarusi. A postupom času sa začalo ukazovať že to nebude jednoduché ako obnoviť republiku, nakoľko sa síce podarilo do určitej miery znížiť incidenty lúpežníctva v malej časti krajiny pod ochranou vojakov z Vlčieho Vrchu, no o to viac sa začali prejavovať konflikty medzi jednotlivými osadami pod ochranou plukovníka Svobodu.

V roku 2016, po období zhromažďovania surovín, zásob, náboru nových rekrutov a rozsiahlej prieskumnej kampani spustil plukovník Svoboda operáciu „Obnova“ - obsadenie, vyčistenie a sprovoznenie niekoľkých strategických podnikov starej Černarusi. Najväčší úspech dosiahla operácie v Novigrade, kde sa podarilo vyčistiť veľké časti starej priemyselnej oblasti mesta od infikovaných a sprovozniť niekoľko tovární, ale hlavne uhoľnú elektrárnu na predmestí. Následne na to bolo vyčistených aj niekoľko priľahlých dištriktov. Koncom roku 2016 sa v novom Novigrade už stretli zástupcovia niekoľkých osád preživších zo západnej Černarusi a 16.12.2016 podpísali memorandum o obnovení Černaruskej Republiky. Z obnovených častí Novigradu sa opäť stalo hlavné mesto Černaruskej Republiky.

Signatári memoranda z niekoľkých nezávislých osád západnej Černarusi sa prihlásili k odkazu demokratickej Černaruskej Republiky a v memorande sa zaviazali dodržiavať princípy slobody, rovnosti a bratstva národov Černarusi ako tomu bolo pred pandémiou. Memorandom bola vymenovaná nová dočasná vláda, zložená zo zástupcov osád ktoré memorandom podpísali. Úrad prezidenta a premiéra boli dočasne spojené a za nového prezidenta bol vymenovaný bývalý minister vnútra zo strany Nový Údel, Antonín Procházka, ktorý po pandémií dokázal v okolí Belozersku vytvoriť a viesť komunitu niekoľkých osád preživších. Nová vláda vydala pri prvom zasadaní niekoľko rozhodnutí – medzi inými potvrdila platnosť všetkých zákonov z pred pandémie, a okamžite zmenila status výnimočného stavu z pred pandémie na vojnový stav – čím dala armáde pod vedením plukovníka Svobodu takmer neobmedzené právomoci.

V priebehu roka 2017 sa nová Černaruská Republika začala konsolidovať. V uzavretých osídleniach sa začal život postupne po malých krokoch vracať aspoň z časti do stavu z pred pandémie – zdravotná starostlivosť, zákony ktorých dodržovanie strážila polícia, či národná garda, malý rozvoj priemyslu, fungujúca elektrina v niektorých osadách, začiatky obchodovania s preživšími v blízkom aj širšom okolí a pod. Spoločné vedenie viacerých osídlení bolo prospešné pre všetky z nich, aj keď sa našli jednotlivci či skupiny ktoré to videli inak. Ani zďaleka to ale nebol život ako pred pandémiou. No u mnohých ľudí už bolo cítiť nádej že postupom času sa situácia môže zlepšiť. Svet za hradbami bol ale stále nebezpečná divočina plná infikovaných a mnohých preživších bez dobrých úmyslov.

V roku 2017 podniklo CDF niekoľko prieskumných operácii v centrálnej a východnej Černarusi. Okrem zisku rôznych zásob a techniky sa im podarilo nadviazať kontakty s niekoľkými ďalšími osadami preživších, no centrálna časť černarusi bola osídlená málo, a dominovali tu skôr rôzne kočovné skupiny banditov.

V roku 2020 sa nová Republika sústredila na rozvoj priemyslu, čistenie niektorých oblastí, vytváranie nových obchodných vzťahov a kontaktov s rôznymi skupinami v v blízkom, ale aj ďalekom okolí (Takistan, nezávislé osady v starom Rusku, na Kaukaze, Európe a pod.) a na zabezpečenie nových obchodných trás pred nájazdami pirátov a banditov.